Implementačná agentúra MPSVR SR spustila koncom roka 2015 národný projekt Terénna sociálna práca v obciach I realizovaný z finančných prostriedkov Európskeho sociálneho fondu v rámci Operačného programu Ľudské zdroje v programovom období 2014 – 2020. V rámci projektu sa vytvorili nové pracovné pozície – supervízorov. Čo supervízia je, ako ju vníma a aký je jej prínos sme sa spýtali supervízora národného projektu Terénna sociálna práca v obciach I Jozefa Vetora.

Supervízia by mala byť (podľa zákona 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele) bežnou súčasťou práce sociálnych pracovníkov. Čo je teda supervízia, v čom spočíva jej hlavný význam?

Supervízia v sociálnej práci predstavuje významný zdroj profesionálnej podpory pre sociálnych pracovníkov, ktorý napomáha nielen profesionálnemu rozvoju spôsobilostí, verifikovaniu správnosti postupov, hľadaniu alternatív, ale aj ochrane pomáhajúceho profesionála voči syndrómu vyhorenia, udržaniu a zvyšovaniu statusu profesie, k ochrane klienta pred poškodením, či až zneužitím a zároveň k efektívnejšiemu výkonu sociálnej práce. Má svoju dôležitú úlohu pri zachovávaní dobrých štandardov práce, zvyšovaním kvality poskytovaných služieb a tým aj napĺňaním profesijných hodnôt. Supervízia je metódou kontinuálneho rozvoja profesionálnych spôsobilostí sociálneho pracovníka, ktoré dosahuje za pomoci kvalifikovaného supervízora prostredníctvom reflexie, podpory, supervíznych metód a techník a zároveň chráni sociálneho pracovníka pred syndrómom vyhorenia.

Pre koho je určená supervízia?

Supervízia ako metóda kontinuálneho rozvoja profesionálnych spôsobilostí sociálnych pracovníkov je v rámci realizácie projektu NP TSP I primárne určená pre terénnych sociálnych pracovníkov, regionálnych koordinátorov a terénnych pracovníkov.

Môžu terénni (sociálni) pracovníci supervíziu odmietnuť?

Supervízia sa nedá robiť nasilu a nedá sa vnucovať, lebo potom to nie je supervízia. Samozrejme je možné z rôznych dôvodov supervíziu odmietnuť, ale zatiaľ nemám takéto skúsenosti. Dôležité je, aby tu vždy bol priestor na vyjasnenie si dôvodov, nedorozumení, a hľadanie prijateľného riešenia.

V prípade, že supervízor a supervidovaný si nevyhovujú, alebo majú priateľský, dlhodobý, či iný vzťah, ktorý by mohol byť prekážkou efektívnej spolupráce, je možné požiadať o zmenu supervízora.

Ako supervízia prebieha?

V podstate je potrebné, aby mal supervízor a supervidovaný priestor a súkromie na rozhovor. Nie vždy je to jednoduché, pretože priestorové podmienky na obecných a mestských úradoch sú rôzne. Avšak trocha dobrej vôle, fantázie a ústretovosti vie spôsobiť takmer zázraky, takže supervízia sa odohrávala už aj v sobášnej miestnosti, zasadacej miestnosti, alebo v kancelárii starostu. Bežné supervízne stretnutie trvá približne 90 minút až 2 hodiny.

Úvodné stretnutie je väčšinou zamerané na vzájomné spoznanie sa po ľudskej aj profesionálnej stránke, vytvorenie vzťahu a, samozrejme, v prípade potreby sa venujeme základným informáciám o supervízii.

Po úvodných informáciách sa so supervidovaným dohodneme, čomu sa budeme venovať (kontrakt) a venujeme mu toľko času, koľko je potrebné. V prípade, že máme na supervíziu niekoľko možností a tém, určíme si priority a podľa nich postupujeme.

Po skončení hlavnej časti supervízneho rozhovoru si necháme priestor na spätnú väzbu, povzbudenie, prípadne podnety na ďalšie stretnutie.

Môžem sa teda dozvedieť trošku viac o vás? Aké je vaše vzdelanie?

Mám vyštudovanú špeciálnu pedagogiku a sociálnu prácu na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 2007 som absolvoval supervízny výcvik. Od roku 2008 som sa supervízii venoval v Rade pre poradenstvo v sociálnej práci. Najskôr som supervíziu poskytoval pracovníkom detských domovov, neskôr pracovníkom domovov dôchodcov, domovov sociálnych služieb, pracovníkom charity, krízovým centrám a ďalším organizáciám.

Ako ste sa stali súčasťou NP TSP I?

V roku 2013 som nastúpil na pozíciu regionálneho koordinátora v národnom projekte Terénna sociálna práca v obciach. Od februára 2016 pracujem v národnom projekte Terénnej sociálnej práce v obciach I už ako supervízor a venujem sa tomu, čo ma najviac baví.

Prezradíte nám aj niečo o svojich  záľubách?

Ako dieťa som chodil do Ľudovej školy umenia na akordeón pre potešenie rodičov, ale  možno sčasti aj moje, ale od 16 rokov som ho už v ruke nedržal. Na gitaru som sa začal učiť hrať niekedy vo svojich 16 rokoch ako samouk a možno preto si rád zahrám na nej dodnes. A rád spievam a relaxujem pri športe. Začínal som skoro ako každý chlapec futbalom, potom som sa niekoľko rokov venoval stolnému tenisu a od 13 rokov som aktívne hral volejbal za Tlmače (mesto, kde som vyrastal) a neskôr aj Vysokoškolskú ligu počas štúdia na univerzite. Odreagovanie sa športom, alebo nejakým pohybom mi zostalo dodnes. Ešte stále sa snažím hať volejbal s partiou rovesníkov, v lete rád behám, plávam, v zime zas lyžujem. Veľmi rád chodím do prírody. Je to pre mňa asi najkrajší spôsob oddychu. Ak by som mal viac času, trávil by som ho v prírode ešte viac a možno by som viac čítal. Mám rád dobré jedlo, ale keďže mne chutí skoro všetko domáce aj exotické, čo som mal možnosť ochutnať, tak by som mohol povedať, že mám rád skoro všetko jedlo. Tiež si rád vychutnám zaujímavé vína, keďže pochádzam z vinárskeho kraja.

Prejdime späť k supervízii. Aká je  v nej vaša úloha? Ste skôr v pasívnejšej, počúvajúcej role alebo ste ten, kto celý proces aktívne riadi? A ak nám môžete prezradiť, aké témy a problémov najčastejšie v supervízii terénnych sociálnych pracovníkoch riešite?

Obe strany sa aktívne podieľajú na utváraní podoby supervízneho procesu.  Je podmienený aj psychickým nastavením a celkovým vnímaním konečného cieľa, ktorý má byť dosiahnutý. Najčastejšie sa venujeme riešeniu problémov spojených s prípadmi klientov z terénu, ďalej potrebe ventilácie pracovnej záťaže a napätia, potrebe osobnostného rastu a vyrovnávania sa s tým, že terénni sociálni pracovníci sú na chvoste spoločenského uznania a finančného ohodnotenia a tiež riešeniu osobných a rodinných problémov, ktoré spôsobujú terénnym sociálnym pracovníkom napätie, vnútorný nepokoj, nesústredenie a nepohodu, ktorá sa potom prenáša aj na pracovisko.

S koľkými klientmi sa stretnete mesačne? Chodíte do obcí podľa vopred pripraveného plánu alebo si vás terénni (sociálni) pracovníci „objednávajú“?

Ako supervízor mám na starosti vyše 70 obcí, to je viac ako 200 ľudí. Do každej obce sa pri tomto počte dá prísť približne raz za štvrťrok, niekedy je ten interval väčší. Ak sa však stane, že sa vyskytne naliehavá potreba supervízie u pracovníka v kratšom intervale, je možné prispôsobiť sa aktuálnym požiadavkám.

Musí sa klient nejakým spôsobom špeciálne pripravovať na supervíziu? Napríklad tak, že by si pre vás pripravil konkrétne otázky a témy.

Na supervíziu nie je potrebné špeciálne sa pripravovať. Aj  keď sa stáva sa, že pracovníci majú vopred pripravené otázky, problémy, alebo pracovné dilemy, ktoré sú pre nich aktuálne dôležité a potrebujú si ich na supervízii objasniť.

Dokážete si so všetkými vytvoriť vzťah založený na empatii, rešpekte a porozumení ako to predpokladá odborná literatúra? Nie je to prílišná idealizácia v porovnaní so skutočnosťou?

Asi nie je v ľudských silách a možnostiach naladiť sa stopercentne na viac ako 200 rôznych ľudí. Avšak vždy sa snažím o vzájomné porozumenie a stretnutie sa s pracovníkom na jeho ľudskej rovine. Pokiaľ je to len trochu možné, hľadám možnosti vytvárania takého vzájomného vzťahového prostredia, aby pracovník bol schopný vnímať svoje vnútorné prežívanie a snaženie čo najracionálnejšie. Aby bol nasmerovaný k vnútornej reflexii, k uvedomeniu si, kedy ako koná a rozhoduje sa, na základe akých pohnútok, presvedčení, chcení, aké emócie na jednej strane, alebo racionálne dôvody na druhej majú svoju úlohu pri jeho konaní, vrátane ich vonkajších prejavov, ktoré potom ovplyvňujú kvalitu práce terénnych sociálnych pracovníkov.

Ako sa vyrovnávate s tým, že pracovníci projektu majú supervíziu určenú povinne? Stretávate sa so situáciami, kedy terénny sociálny pracovník nie je stotožnený s touto metódou?

Supervízia je ešte často, hlavne v krajinách, kde nemá dlhú tradíciu, Slovensko nevynímajúc, vnímaná rozpačito a s obavami, pretože supervidovaní pracovníci obyčajne majú strach z kontroly a nevedia sa zbaviť pocitu, že pri supervízii môžu byť ako sa hovorí nachytaní na hruškách. Nedostatočná informovanosť, neznalosť toho čo supervízia je, ako prebieha a aký má význam spôsobuje veľakrát obavy, strach, neistotu. Pre mnohých je to jedna veľká neznáma. A tak je vcelku prirodzené, že sa ľudia nevedia stotožniť s niečím, čo absolútne nepoznajú a môže to v nich vyvolávať negatívne pocity a nedôveru. Je na oboch stranách, supervízorovi aj supervidovanom, aby vo vzájomnej otvorenosti a dôvere spoločne hľadali cestu porozumenia a podpory. No platí princíp: pre ľudí pracujúcich v pomáhajúcich profesiách, a tou terénna sociálna práce je,  má byť supervízia  samozrejmosťou,  najmä z dôvodu ochrany  ľudí s ktorými pracujú.

Supervízia  môže vyvolávať aj pocit akéhosi hodnotenia. Obsahuje teda aj hodnotiacu alebo kontrolnú zložku?

Supervízia v žiadnom prípade nie je kontrola. Na to sú iní pracovníci. V supervízii nejde o špionáž ani psychoterapiu, ale o odbornú, pokiaľ možno maximálne bezpečnú a účinnú profesionálnu pomoc a podporu pracovníka. Cieľom je korigovanie neefektívnych postupov, verifikácia správnosti postupov pri práci s klientom a rozširovanie možností a alternatív práce s konkrétnymi prípadmi.

Supervízor môže poukazovať na chyby. Ako ich komunikujete?

Moje otázky môžu byť, aby som pravdu povedal niekedy aj sú, ľuďom nepríjemné. Vždy však s ľuďmi hovorím o tom, že otázky nekladiem preto, aby som ich dostal do úzkych alebo, aby nevedeli odpoveď, ale preto, lebo jednak som prirodzene zvedavý a chcem vedieť o riešenej veci čo najviac a keď niečomu nerozumiem, tak sa proste pýtam, aby som tomu lepšie rozumel. Chcem vedieť či vnímajú konkrétne dôvody, prečo sa správali v konkrétnej situácii tak či onak. Moje otázky môžu potom smerovať k určitému sebaobjavovaniu a sebareflexii. Keď potom počujem vetu: „Takto som nad tým nikdy neuvažoval…“, tuším, že ideme správnym smerom. Ak potrebuje klient spätnú väzbu a vypýta si ju, viem s ním hovoriť o jeho rezervách.

Aký typ supervízie využívate v praxi?

 V našom projekte sa realizuje individuálna aj skupinová supervízia. Z môjho pohľadu sa snažím predovšetkým o to, aby som ako supervízor bol pre pracovníka podporou. Snažím sa o to, aby pracovník mal pri sebe niekoho, kto ho chápe a rozumie mu. Hľadám v ľuďoch ich silné stránky a upriamujem sa na to, čo robia dobre. Supervízia je špecifickým druhom poradenstva. Ja sa snažím u ľudí zvýšiť pocit vnútorného bezpečia, posilňovať u nich to, čo robia dobre a pomôcť im objavovať v sebe rezervy, nebáť sa ich pomenovať, racionálne s nimi pracovať a eliminovať neistoty.

Nie je supervízia niekedy terapiou?

Supervízia je špecifická forma poradenstva. Nie je v žiadnom prípade terapia, aj keď podporná funkcia, ktorá je prirodzenou súčasťou supervízneho procesu má k nej veľmi blízko, keďže sa dotýka emocionálnych problémov supervidovaných, ktorí často prinášajú napríklad potrebu riešenia stanovovania si hraníc, či zvládanie prenosu a protiprenosu. V takomto prípade sú hranice medzi supervíziou a terapiou naozaj krehké a je na supervízorovi, aby s emóciami a podporným aspektom supervízie dokázal pracovať čo najefektívnejšie v kontexte zamerania sa nie na supervidovaného ako na klienta, ale najmä na proces supervízie s cieľom zvýšenia pocitu bezpečia pracovníkov pre účinnú reflexiu a sebareflexiu.

A čo vaša vlastná super-supervízia?

Mám dvoch úžasných ľudí, s ktorými môžem riešiť svoje pracovné aj osobné radosti aj starosti. V prípade potreby sú mi väčšinou k dispozícii, za čo som im veľmi vďačný.

Blíži sa vianočný čas. Na čo sa tešíte?

Na Vianoce ma poteší pokoj v duši, celková pohoda, úsmev na tvárach ľudí okolo mňa a radosť v očiach a v srdciach mojich blízkych. A tiež tá úžasná vôňa vianočného pečiva, medovníkov, ihličia a tisíc drobností, ktoré dotvárajú čaro Vianoc a, samozrejme, chvíľa rozbaľovania darčekov. No a ak by napadlo aj trochu snehu, to by sa mi páčilo.

Ďakujeme za rozhovor.