Branislav Oláh – Laureát Roma Spirit 2017 [1] v kategórii MÉDIÁ – za 17-ročnú novinársku, spisovateľskú a blogerskú tvorbu, v ktorej prostredníctvom objektívnych a vyvážených informácií nekompromisne bojuje proti rasizmu, neznášanlivosti a xenofóbii. Pravidelne prispieva do novín ROMANO NEVO ĽIL – Rómsky nový list. Pracoval aj ako redaktor v internetovej TV Gypsy Television. Niekoľko rokov pôsobí ako terénny pracovník v meste Detva, v súčasnosti v v rámci národného projektu Terénna sociálna práca v obciach I.
Ako ste sa dostali k písaniu? Kde a kedy vám uverejnili prvý článok?
Vždy som rád čítal, ani dnes nedokážem byť bez čítania. Deň bez knihy tak to je u mňa len výnimočný stav. Od lásky k literatúre bol len krok k motivácii tvoriť. Prvý článok mi uverejnili v máji roku 2000 v Romano Nevo Lil (Rómsky nový list – nezávislé kultúrno-spoločenské noviny Rómov na Slovensku). Bol som mladý a veľmi motivovaný podeliť sa so svetom so svojimi názormi a táto motivácia mi zostala dodnes. Preto tvorím aj v súčasnosti. Od novinárskej práce, komentárov, rozhovorov som sa dostal aj k písaniu beletrie a blogovaniu a chcel by som v tom ďalej pokračovať.
Vaša ostatná publikácia Zápisky o živote a smrti, ktorú vydalo občianske združenie In Minorita opisuje holokaust a čo spôsobil vo vašej rodine. V rodinách sa väčšinou o tom mlčí. Ako to bolo u vás?
Viem o tom, že v mnohých rómskych rodinách sa téma holokaustu stala postupne zabudnutou témou. Dôvody boli jednoduché, bolesť z prežitých hrôz a tiež bagatelizovanie zločinov, ktoré sa voči Rómom na Slovensku počas druhej svetovej vojny odohrali. V našej rodine to však nebolo takto, opak bol pravdou. Môj otec mi rozprával o všetkom, čo sa v našej rodine odohralo. Môj starý otec a jeho bratia sa aktívne zapojili do SNP a odboja. Dvaja z nich skončili v koncentračnom tábore v Nemecku, kde jeden z nich zahynul. O ich príbehu, o dobe kedy ľudia strácali vieru v ľudskosť, som napísal práve spomínané dielo. Je voľne dostupné.
Prečítať si ho môžete tu: https://www.romaholocaust.sk/images/poviedka_zapisky_o_smrti_a_zivote.pdf
Máte dve maturity. Skončili ste Spojenú strednú školu v Detve a v Košiciach odbor sociálno-pedagogický pracovník. Čo vás motivovalo k tomu, aby ste začali externe študovať ďalšiu školu?
Moje pôvodné vzdelanie v oblasti strojárstva mi neprinieslo zamestnanie, ktoré mi vtedy sľubovali. A tak som si hľadal prácu kdekoľvek doma aj v Česku. Vždy som rád čítal a učil sa nové informácie, napríklad, keď som bol teenager, Tolstoja som prečítal za dva dni. Tak ma to zaujalo, že som takmer nejedol ani nespal. Láska k literatúre ma priviedla k tomu, že som začal písať do národnostných novín, neskôr práca terénneho pracovníka ma priviedla k tomu, aby som si doplnil vzdelanie. Keby boli financie, ešte by som zvládol aj vysokú školu.
Keď vás počúvam, chodili ste do školy rád. Prečo sa dnes vo veľkej miere rieši záškoláctvo?
Na to nie je jednoznačná odpoveď. Je to súbor faktorov. Asi najdôležitejším faktorom je práca. Keď som ja bol dieťa, bývali rómske rodiny spolu s ostatnými integrovane. U nás platilo napríklad pravidlo, že v jednom paneláku maximálne 1-2 rómske rodiny. My sme bývali v rodinnom dome, ale keď som zostal pre chorobu doma, bola to hrozná nuda. Všetci totiž boli v práci alebo škole. Dom bol prázdny a ja sám. Napriek tomu, že mám rád knihy, týždeň bola príliš dlhá doba tráviť celé dni osamote, kým neprišli rodičia domov z práce, a tak som sa do školy medzi spolužiakov tešil. Dnes je to naopak. Ak zostane dieťa doma, má doma celú rodinu a kopu kamarátov.
Ďalším problémom vo vzdelávaní deti zo sociálne zaostalého prostredia sú špeciálne školy. Tieto vzdelávacie inštitúcie by mali plniť funkciu vzdelávania pre deti, ktoré sú zo zdravotných dôvodov neschopné vzdelávať sa v bežnom vzdelávacom procese na základných školách. No v súčasnosti sú plné rómskych detí, ktoré by sa mohli vzdelávať na základných školách. Dôvody, pre ktoré sú zaraďované do špeciálnych škôl nie je zdravotný hendikep, ale skôr sociálna zaostalosť. Základné školy sa takto zbavujú problémových žiakov, rodičia sú radi, že na ich dieťa v špeciálnej škole nie sú kladené také nároky na učenie, robenie si domácich úloh a v konečnom dôsledku sú spokojné aj samotné deti, ktoré sa v špeciálnej škole stretnú s kamarátmi, rodinou z komunity a zrazu sa ocitnú v úplne inej pozícii. Na základnej škole boli menšina, na ktorú sa mnohokrát hľadí cez prsty a v „špeciálke“ je to úplne naopak. Takže mali by sme byť spokojní všetci, až na ten fakt, že tieto deti zo špeciálnych škôl sú neskôr neschopné sa presadiť na trhu práce a nakoniec skončia, ako celoživotne závislí na sociálnych dávkach a o ich úrovni vzdelania sa tiež nedá povedať, že by bola postačujúca. Ako spoločnosť by sme sa mali snažiť, aby čo najmenej zdravých detí končilo v špeciálnych školách. To, že sa to dá, dokazuje aj to, že mnohé rómske deti, ktoré s rodičmi odišli do zahraničia sa za pomoci asistenta dokážu normálne vzdelávať a to ešte aj v cudzom jazyku.
Aký je teda váš názor na školskú integráciu? Odcitujem vám vyjadrenie jedného politika: „Karavána ide tak rýchlo ako jej najpomalší člen. To znamená, že by sa zbrzdili všetky deti a aj oni by mali problémy v budúcnosti.“
Ako som spomínal, v čase môjho detstva sme žili a vzdelávali sa v integrovanom prostredí, a preto bolo prirodzené mať 2 – 3 spolužiakov Rómov. Teda či sme chceli, alebo nie vzájomne sme sa spoznávali a nakoniec sme prišli na to, že máme toho viac spoločného než toho, čo nás rozdeľuje. Takto vznikli medzi nami kamarátstva, jeden druhého poznáme a posudzujeme iba pre svoje individuálne kvality. Dnes tu vzniká bariéra medzi majoritou a Rómami aj preto, že rómske deti sa v drvivej väčšine vzdelávajú segregovane v špeciálnych školách. A takto to funguje, nespoznávame sa v školách, neskôr je normálne, že v pracovnom kolektíve nie sú Rómovia a týmto spôsobom sa postupne namiesto osobných skúseností tvoria názory o tých druhých na základe predsudkov, dezinformácií a poloprávd. Z neznámeho vznikajú zbytočný strach, predsudky a rasizmus. „Biely“ no aj ten „čierny“. Bohužiaľ, my ľudia, máme v sebe tendenciu zovšeobecňovať. Predsudky existujú vo všetkých etnických skupinách aj vo vnútri nich, napríklad Rumungri verzus Olašskí[2] Rómovia. No toto je cesta do pekla, ak sa nezačneme vzájomne spoznávať a spolupracovať, tak sa z tohto bludného kruhu nikdy nedostaneme. Jednoducho sme odsúdení na spoluprácu a musíme sa naučiť spolu žiť.
Ako motivovať deti, aby cítili, že vzdelanie je cesta z absolútnej chudoby, keď medzi nimi panuje názor „Aj tak je to zbytočné, pretože aj tak nebudem mať prácu, keďže Rómov nechcú zamestnať“.
Najprv sa musia cítiť v škole dobre a nesmú sa samé pýtať do špeciálnych škôl. Je to síce veľká úľava pre deti, ako som spomína – nie sú na ne kladené také nároky ako v bežných školách, aj pre pedagógov, ktorí sú radi, že sa zbavili „problémového“ žiaka. Nie je tu nik, komu by na dieťati záležalo. A keď skončí špeciálnu školu, nik ho nezamestná. Zopakujem do špeciálnych škôl patria deti so zdravotnou diagnózou, nie sociálne zaostalé. Deti majú byť vzdelávané integrovane a nedať im možnosť výberu špeciálnej školy. A druhá vec je samotné zamestnanie. Bez možnosti pracovať sa z chudoby nikdy nedostaneme. Ak by deti videli, že rodičia chodia do práce, prišlo by im úplne normálne chodiť do školy. Vždy keď zamestnáme rodičov, zlepší sa aj dochádzka do školy. To už máme v praxi vyskúšané. Rodičia nechcú nechávať deti doma samé a ani oni sami nechcú byť doma a to nehovorím o tom, že s prácou a zamestnávaním príde do rodiny aj niečo, čo doteraz možno nepoznali a to denný režim. Deti sa naučia, že je čas vstávania, odchodu a príchodu zo školy a pod. Toto im neskôr v dospelosti pomôže normálne sa začleniť do pracovného procesu a získať bežné sociálne návyky, ktoré však v marginalizovanom prostredí v súčasnosti absentujú, čo spoločnosť mnohokrát vníma veľmi negatívne. Mali by sme si uvedomiť, že sociálne a ekonomické prostredie vytvára človeka a nám by malo záležať na tom, akých ľudí to vlastne v sociálne vylúčených rómskych komunitách produkujeme.
Pre Denník Sme ste uviedli, že „Človek s platom na hranici minimálnej mzdy, navyše zaťažený úvermi, potrebuje vedieť, kto je vinný. Rómovia sú najľahším a najzraniteľnejším terčom.“ Myslíte si, že keď dostane majorita viac, bude sa mať lepšie minorita? Bude majorita solidárnejšia?
Neviem to takto posúdiť, lebo nerád by som generalizoval, ale stačí si spomenúť na petíciu proti vlakom zadarmo pre študentov a dôchodcov. Ľudia nechceli byť solidárni a to sa nešlo o Rómov, voči ktorým panujú vo veľkej miere predsudky. Možno, ak by sa ľudia nepasovali s existenčnými problémami, tak by boli ochotnejší tolerovať investície do sociálneho rozvoja aj marginalizovaných rómskych komunít. Bohužiaľ, dnes panuje vo veľkej časti spoločnosti názor, že na Rómov a ich dávky sa dávajú horibilné sumy a to je prekážka na ceste za lepším životom majority. No v súčasnosti podľa oficiálnych údajov INEKO ide na dávky v hmotnej núdzi pre mnohopočetné rodiny celkovo 3%, myslím si, že keby sa hneď teraz všetky dávky pre Rómov zrušili a každému by sa zdvihli platy o 3%, tak lepší život a blahobyt by to nikomu neprinieslo. Pritom investovať do riešenia tohto problému treba, lebo ak nič neurobíme situácia sa bude len a len zhoršovať.
Spomínali ste situáciu, keď ste vošli s bratom do podniku a neobslúžili vás, lebo vraj nemáte klubové karty. Požiadali ste, aby všetci ukázali karty, lebo inak voláte políciu. Nemali ste strach? Urobili by ste to aj dnes?
Určite by som zareagoval rovnako. Ak sa nepostavíme zlu, ak ho verejne nepomenujeme a nebudeme voči nemu bojovať, tak ho týmto postojom len posilňujeme. Človek musí bojovať o svoju dôstojnosť a práva. Ak tak urobíte raz, budete to robiť stále. To nie je pocit, to je postoj. Stále tu máme reštaurácie, do ktorých Rómovia nesmú vkročiť.
Ani vy?
Ani ja. A do viacerých ani z tohto dôvodu nechcem.
Hovoríte, že „Obyčajný človek reforme týkajúcej sa Rómov nerozumie“. Ako by mala reforma, podľa vás, vyzerať?
Reforma by sa podľa môjho názoru pokojne mohla zmestiť na jednu stranu A4 a mala by byť napísaná tak, aby jej rozumel aj obyčajný človek. Musí mať jasne stanovené pravidlá. Za odpracovaných 80 hodín práce – garantované životné minimum. Za nedodržanie pravidiel o školskej dochádzke – ostane človek bez nároku na prídavok na dieťa, resp. stráca možnosť na aktivačné práce. Pravidlá môžu byť aj represívne, ale zároveň musíme ľuďom ponúknuť pozitívnu alternatívu. Až vtedy sa ukáže koľko percent ľudí z tohto sociálneho prostredia možno označiť ako problémových a neprispôsobivých. Už nepíšme len ďalšie stratégie, ktoré sa ľúbivo čítajú v odborných kruhoch, no v praxi nepriniesli takmer žiadny efekt. Kde sú? Čo sa stalo, napr. s Dekádou začleňovania rómskej populácie 2005- 2015[3]? Kde sú výsledky kvalitne popísaných papierov?
Ako terénny pracovník pracujete od roku 2006. Čo by ste vyzdvihli ako príklady dobrej praxe?
Terénna práca je o každodennej mravčej robote s jednotlivcom či rodinami. Záleží od viacerých faktorov, ako sa „teréňákom“ práca darí. V prvom rade záleží od samotného klienta jeho schopností, individuálneho prístupu k riešeniu problému, ekonomickej a sociálnej situácie v meste či obci, kde pracujete a tiež od samosprávy a ich ochoty riešiť problémy ľudí z tejto sociálnej skupiny. Teším sa z toho, keď sa nám podarí človeku pomôcť nájsť mu prácu, bývanie, zabezpečiť mu prístup k zdravotnej starostlivosti a pod. Aby som spomenul aj nejaký príklad skupinovej sociálnej práce, tak v rámci prevencie a osvety zdravia sme rozdávali v spolupráci s Roosveltovou nemocnicou v Banskej Bystrici testy na domáce diagnostikovanie žltačky typu C. Išlo o skupinu ľudí, ktorí mali problém s užívaním drog a šírila sa medzi nimi táto choroba. Som rád, že drvivá väčšina z nich liečbu absolvovala až do úspešného konca. V našej práci potrebujeme viac pozitívnych príkladov najmä z tých najviac segregovaných osád. Ak mladý človek vidí, že sused má ukončené vzdelanie a strednú školu, ale nemá prácu, tak je to úplne to najhoršie, čo sa nám môže stať. Negatívne príklady sa šíria rýchlo a demotivujú takmer všetkých. Potom je osveta ohľadne dôležitosti vzdelania viac ako ťažká. Klient je potom negatívne naladený, keď vidí, že napriek tomu, že sa ten človek snažil, chodil do školy, učil sa a rodičia do neho investovali veľa času a financií, tak si nedokáže nájsť prácu. Potom si ľudia logicky povedia, načo sa trápiť so školou, keď nakoniec aj tak budem doma živoriť na sociálnych dávkach. Sám hlavou múr neprerazím. Potrebujeme prácu, ktorá zabezpečí progres aj keď by bola dotovaná štátom.
Čo by ste urobili, keby ste mali čarovný prútik a realita by sa dala zmeniť hneď teraz?
Doprial by som ľuďom, aby mali šancu na dôstojný život. Nemôžeme žiť ich život, ale ponúknime všetkým šancu. Je ťažké pracovať v teréne s ľuďmi, keď im nemôžem ponúknuť pozitívnu alternatívu. Ale najprv je nevyhnutné dokázať vytvoriť podmienky pre dostupné bývanie, prácu, jedlo. Až potom môžeme začať rozvíjať osobnosť človeka, lebo hladný človek nebude počúvať žiadne argumenty ani dobre mienené rady.
Ďakujem za rozhovor Soňa Holíková
Branislav Oláh spolupracoval na kampani bojujúcej proti rasovej nenávisti na internete „Aby Slovensko nezhnedlo“.
Pozrieť si ju môžete tu: https://www.youtube.com/watch?v=XD3Qbjc7DI8
[1] Roma Spirit je verejné ocenenie jednotlivcov a organizácií, ktorí sa svojou každodennou prácou aktívne podieľajú na zlepšení postavenia Rómov.
[2] Väčšinové zastúpenie majú na Slovensku dlhodobo (cca 300 rokov) usadení Rómovia, nazývaní Rumungri. Žijú najmä na východe Slovenska. Už neovládajú čistý rómsky jazyk, miešajú ho so slovenčinou, resp. maďarčinou. Olašskí Rómovia sú osobitou skupinou, ktorá sa okrem iného vyznačuje zachovávaním tradičných noriem, napr. vydaté ženy nosia dlhé sukne a dlhé vlasy, a výrazne sa odlišujú spôsobmi správania sa. Najviac olašských Rómov žije na južnom a západnom Slovensku. Manželstvá sa medzi Rumungrami a Olašskými Rómami uzatvárajú len výnimočne.
[3] Dostupná tu: https://www.employment.gov.sk/files/legislativa/dokumenty-zoznamy-pod/dekada.pdf
