EnglishSlovak

Terénna sociálna práca ako katalyzátor zmeny

  • Domov
  • Terénna sociálna práca ako katalyzátor zmeny
11 júl
0

Implementačná agentúra MPSVR SR spustila v októbri 2015 národný projekt Terénna sociálna práca v obciach I realizovaný z finančných prostriedkov Európskeho sociálneho fondu v rámci Operačného programu Ľudské zdroje 2014 – 2020. Projekt prispieva k zvýšeniu kvality terénnej sociálnej práce, pričom hlavným cieľom národného projektu je zvýšenie účasti najviac znevýhodnených a ohrozených osôb na živote spoločnosti prostredníctvom systematickej podpory a podpory inovácií terénnej sociálnej práce. Ako vníma terénnu sociálnu prácu, jej posun a prínos z osobného pohľadu jeho dlhodobých skúseností, sme sa spýtali hlavného metodika národného projektu Terénna sociálna práca v obciach I Pavla Makyša.  

  

IMG_0888

Mgr. Pavol Makyš

 Hlavný koordinátor – metodik

 národného projektu Terénna sociálna práca v obciach I

 V organizácii ste od roku 2013. Vašou pozíciou je hlavný koordinátor – metodik národného projektu Terénna sociálna práca v  obciach I. Prezradíte nám niečo viac o vašej osobnej ceste k téme terénnej sociálnej práce?

V rokoch 2003 – 2004 v rámci občianskeho združenia Partners for Democratic Change Slovakia sme facilitovali pracovnú skupinu zameranú na inštitucionalizáciu terénnej sociálnej práce. V pracovnej skupine bolo množstvo partnerov – Úrad splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity,  Nadácia Milana Šimečku, Asociácia terénnych sociálnych pracovníkov, Člověk v tísni, ktorí myšlienku terénnej sociálnej práce v Čechách a na Slovensku etablovali. Predtým som sa venoval téme segregovaných komunít v Nadácii pre deti Slovenska na projekte „Deti ulice“, či v Medzinárodnej organizácii pre migráciu v programoch návratov neúspešných žiadateľov o azyl zo Slovenska v iných krajinách vtedajšej EÚ. Mám aj skúsenosť z príbuznej témy posthumanitárnej a rozvojovej práce v rámci projektov OZ Človek v ohrození. Pracoval som ako vedúci misie na Srí Lanke po tsunami, neskôr na programoch pre utečencov z Južného Osetska v Gruzínsku a na projektoch v iných krajinách. Do Implementačnej agentúry MPSVR SR som nastúpil v roku 2013. Zaujala ma výzva vrátiť sa priamo do témy, ktorú som pomáhal presadiť, zažiť ju znova a prípadne pozitívne ovplyvniť vývoj terénnej sociálnej práce v rámci štátnej inštitúcie.

Čo je pre vás nosnou myšlienkou terénnej sociálnej práce?

Terénna sociálna práca je cenná v jej priamom kontakte s človekom. Pomocou takéhoto kontaktu dosahujeme vnútorné zmeny. Tie sú obojstranné. Meníme aj seba a náš postoj. Používame metódy práce, ktoré sú  postavené na základoch vzájomnej dôvery. V rámci našich metód práce je však dôležité neskĺznuť do akejsi zväzujúcej štruktúrovanej formy. Ubrániť sa len používaniu techník a metód a človeka vidieť ako klienta alebo vidieť len problém, ktorý riešime a navyše často za neho. Terénna sociálna práca buduje aj stratené väzby so segregovanými komunitami. Na tomto základe budujeme v obciach zdravú komunitu, kde sa ľudia poznajú, zaujímajú sa o seba a podporujú sa vzájomne. Akákoľvek zmena v súvislosti so silnou marginalizáciou príde iba vtedy, ak obnovíme opäť tieto väzby. To je vnútorná zmena, ktorá sa prenesie aj na širšiu komunitu, obec.

Čo na Slovensku viedlo k vzniku segregovaných komunít?

Dôvodov je historicky viacero. Slovenská spoločnosť je momentálne v štádiu, kedy nevieme vytvárať zdravé komunity. Vo vzťahu k Rómom sme narušili  prirodzené väzby, ktoré vznikali stáročia. Jednak tvrdými diskriminačnými nariadeniami cez vojnu, kedy usadlí Rómovia, ktorí boli v určitej miere už súčasťou širšej komunity v obciach, museli odstraňovať svoje obydlia pri cestách alebo mali obmedzovaný vstup do obcí. Aj v 90-tych rokoch minulého storočia, kedy medzi prvými, čo strácali prácu pri rušení podnikov a družstiev boli práve Rómovia. Vytlačili sme tak mnoho ľudí, celé komunity, na okraj a vznikli satelity so svojim spôsobom prežitia bez možnosti komunikácie a participácie na živote spoločnosti. V obciach, v ktorých Rómovia neboli súčasťou širšej komunity, je z tohto dôvodu situácia najkritickejšia.

Nevzďaľuje vás práca v Implementačnej agentúre MPSVR SR príliš od ľudí, ktorým je terénna sociálna práca určená? Necítite sa  viac teoretik ako praktik?

Terénna sociálna práca je pre mňa spôsob ako pristupujeme k ľuďom celkovo. Vedieť počúvať, naladiť sa na človeka, zabrániť odľudšteniu, ktoré táto doba prináša. To je dennodenná prax. To je aj to, čo je podstatou terénnej sociálnej práce. Nie vybaviť „stránku“, ako sa zvyknú volať ľudia na úradoch. To je odľudštenie dnešnej doby prenesené aj do sociálneho systému – ľudia sa stali klientmi, stránkami, ľudskými zdrojmi. V tomto snáď prinesieme zmenu aj do celkového prístupu v sociálnej práci. Na mojej pozícii sa ubránim tomu, aby som nebol teoretik iba schopnosťou počúvať ľudí, s ktorými spolupracujem, najmä regionálnych koordinátorov, ale aj terénnych sociálnych a terénnych pracovníkov, s ktorými spolupracujeme priamo v teréne. Ich skúsenosti zohľadňujeme v nadstavovaní metodiky terénnej sociálnej práce. Cieľom je postaviť svoju prácu najmä na práci v teréne, naučiť sa zmocňovať[1] ľudí, s ktorými pracujeme, ustrážiť si čas a priestor, ale aj uplatňovať spôsob práce tak, aby som príliš nevyhorel, ale aj z administratívneho hľadiska vedieť, čo naozaj potrebujem zaznamenať, aby som mohol systematicky pracovať s jednotlivcom a na druhej strane sa nestal viac úradníkom. To, ako to nastaviť, je individuálny vklad každého terénneho sociálneho pracovníka. K tomu by mal pomáhať regionálny koordinátor, ktorý v tomto robí kouča. Vedieť toto správne nastavovať vyžaduje z mojej strany schopnosť dostatočne počúvať, čo sú neustále sa meniace výzvy na metodické nastavovanie terénnej sociálnej práce. Pokiaľ stratíme schopnosť reflektovať druhých, tak áno, potom to bude len ďalší teoretický koncept.

Táto práca je náročná a výsledky nie sú viditeľné hneď. Dokážete sa z tejto náročnej práce tešiť?  

Teším sa ako ľudia uchopujú túto prácu. Dávame väčší priestor kreativite, aby sme, napríklad, nerobili  „sociálnu anamnézu klienta“, ale viac sa zamysleli nad životným príbehom človeka. Veľmi ma potom baví stretávať sa s terénnymi sociálnymi pracovníkmi, ktorí naozaj vložili do tejto práce seba, majú v komunite dôveru a majú za sebou množstvo malých, či väčších príbehov zmeny. Často mnohí vo svojej skromnosti ani nezaregistrujú, ako veľmi prispeli k pozitívnej zmene, zmierňovaniu napätia a vliali opäť dôveru v seba mnohým ľuďom na okraji záujmu spoločnosti. Terénna sociálna práca je z veľkej časti zameraná na celú spoločnosť s cieľom zvýšiť mieru spoločného spolucítenia a spoluzodpovednosti voči ľuďom, ktorí sú momentálne z môjho pohľadu najviac na okraji spoločnosti.

[1]  Zmocňovanie (aktivizácia potenciálu ľudí) je chápané ako proces aj metóda sociálnej práce, ktorá podporuje znevýhodnených jednotlivcov, skupiny a komunity k získaniu kontroly nad ich životmi.

Pociťujete pri svojej práci nejaké pochybnosti, či ohrozenia?

Terénna sociálna práca je stále spoločensky nedocenená. Nemyslím ľuďmi, s ktorými pracujeme a máme priamy kontakt, ale zo strany štátu, ktorý má rád veci objektivizované a pomenované. Tam mám pochybnosti, či sa nám podarí rezonovať na rovnakej vlne. Terénna sociálna práca sa určite za obdobie realizácie národných projektov posunula. Už to nie je len o presviedčaní miestneho zastupiteľstva, ktoré vo veľa prípadoch vníma takéto projekty ako politicky nezaujímavé až ohrozujúce a v tomto sa urobil kus veľmi dôležitej práce. My  vytvárame podmienky na to, aby  v obciach pôsobili  ľudia, ktorí sa prioritne zaujímajú o problémy ľudí na okraji komunity a ozdravovali komunitu. To, ako sa im to podarí, je ale vecou celej obce, nielen ľudí na jej okraji, či terénnych sociálnych pracovníkov. Tí sú najmä katalyzátorom zmeny.

Z pozície hlavného metodika v národnom projekte Terénna sociálna práca v obciach I máte možnosť ovplyvniť terénnu sociálnu prácu jej kvalitu, udržateľnosť a vnímanie v spoločnosti. Ako vnímate jej perspektívu?

 image017

Vráťme sa k tomu, čo je našou témou, čo chceme dosiahnuť, čo je cieľom terénnej sociálnej práce. Najmä posilniť, aktivovať vnútorný potenciál jednotlivca a takýmto zmocnením napomôcť k zmierňovaniu až odstráneniu dôsledkov sociálneho vylúčenia a chudoby. NajnovšieŠtandardy terénnej sociálnej práce a terénne práce v sociálne vylúčených komunitách popisujú z môjho pohľadu na túto dobu naše ciele a metódy práce celkom vyčerpávajúco. Teraz ide o to nájsť praktické súznenie a naplnenie tomuto prístupu. Niektoré tímy v obciach majú tieto princípy jasné už od počiatku, niekde sa ešte stále boríme s nie úplne ideálne uchopenou praxou. To, ale vnímam ako prirodzený vývoj. Verím, že vhodne nastaveným vzdelávaním, supervíziou a metodickým vedením našich regionálnych koordinátorov v rámci nášho projektu sa nám podarí viac napomôcť aj k hlbšiemu stotožneniu a súzneniu s filozofiou „terénky“, čo je pre mňa základným kameňom úspechu. Iná vec je ako sa znovu viac pripomenúť v spoločnosti a naše výstupy a skúsenosti ponúknuť ďalej, aby na našom základe mohli fungovať nadväzujúce programy zamestnanosti, bývania, vzdelávania, ktoré by vďaka našej práci a spolupráci s terénnymi sociálnymi pracovníkmi v jednotlivých obciach mohli byť oveľa účinnejšie. Toto v spoločnosti zostáva stále otvorenou a nedostatočne reflektovanou výzvou a určite ju budeme reflektovať, kde sa bude dať a kde bude záujem. Viem si predstaviť participatívne skupiny expertov a našich praktikov z terénu pri tvorbe nových, aktuálnych a funkčnejších politík.

Mnohí ľudia v súčasnosti považujú za nespravodlivé, že Rómovia poberajú peniaze „za nič“.

Dávky majú pomáhať ľuďom v ťažších životných situáciách udržať ich dôstojnosť a dať im možnosť vrátiť sa do života spoločnosti. Štát má za úlohu vytvárať funkčné benefity, tento výraz používam radšej ako „sociálne dávky“, lebo vyjadrujú to, čo má byť zmyslom takejto podpory, umožniť ľuďom sa aktivovať a využiť svoj potenciál v časoch krízy, aby sa vyhli pádu do chudoby a sociálnemu vylúčeniu, ktoré by sme mali chápať ako základný problém prehlbujúceho sa sociálneho napätia. To, ako sú úspešné a ako sú nastavené tieto naše benefity je druhá vec. Ľudia zo segregovaných komunít majú rovnaké túžby ako my všetci.  Na dávky v hmotnej núdzi pre všetkých ich poberateľov (nielen pre ľudí v segregovaných komunitách) v skutočnosti ide len niečo okolo 1 percenta verejných výdavkov  a na mnohopočetné rodiny na Slovensku len 0,2 percenta (Inštitút ekonomických a spoločenských analýz: Rómovia a sociálne dávky, 2014). Malo by nás trápiť nie to, ako sa ľudia na okraji spoločnosti snažia prežiť, ale malo by nás trápiť, že vôbec máme ľudí na okraji spoločnosti. To je meradlom vyspelej spoločnosti a to je aj kľúčom k nej – miera empatie, schopnosť cítiť zodpovednosť, či lepšie povedané vedieť sa vcítiť do každého jej člena. Vnímam to tak, že momentálne štát nedokáže pristupovať ku všetkým rovnako, to ľudia cítia správne, ale nesprávne mnohí obracajú svoju frustráciu na tých, ktorí sú v skutočnosti zo spoločnosti vylúčení a nemajú vplyv na tvorbu verejných politík.

 

V médiách nezriedka bývajú zobrazované príbehy 12-ročných Rómok, ktoré majú deti a vyvoláva to dojem, že je to spôsob zabezpečenia príjmu.

V prvom rade si kladieme nesprávne otázky. Nie je skôr otázkou,  čo sme urobili preto, aby deti nemali deti? Pýtame sa a zaujíma nás aký život majú títo ľudia? Aký je vzdelávací systém, aká je škola, do ktorej chodia tieto deti? Nie je to aj o nefunkčnosti širšej komunity, našej spoločnosti, či štátu?

Ale otvára nám to aj mnohé ďalšie otázky. Napríklad aj otázku zväčšujúcej sa príjmovej nerovnosti. Chudobných je stále viac. A to je celosvetový problém. Opäť, o čom nám to vypovedá? Vidíme bežné životy ľudí na okraji spoločnosti, vidíme s čím bojujú denno-denne. Žiaľ, aj systém riadenia štátu nefunguje na základe širšej celospoločenskej odbornej diskusie. Mnohí terénni sociálni pracovníci by vedeli povedať, kde systém zlyháva a nereflektuje realitu. V prvom rade však musíme primárne prehĺbiť našu schopnosť byť citliví a vnímať druhých. A to primárne prináša do spoločnosti terénna sociálna práca.

Myslíte, že môže reálne fungovať ideálna  sociálna spravodlivosť?

Som presvedčený, že chudoba vo svete nemusí existovať. Verím, že správnym prerozdeľovaním zdrojov by sme vedeli garantovať aj minimálny príjem, aby sme nežili v obavách o zabezpečenie základných životných potrieb. Je to na dlhšiu diskusiu, ale tvrdia to aj niektorí uznávaní ekonómovia. Ekonomiku, ale najmä spoločnosť by to oživilo a ozdravilo. Ľudia by sa mohli venovať viac tomu, čo ich napĺňa, respektíve by sa rozhodovali slobodnejšie, čo chcú robiť.

Vraj len 14% ľudí robí to, čo ich skutočne baví. Iným život, okolnosti, ako aj ich  schopnosti nedovoľujú takýto luxus voľby.  

Pre mnohých ľudí na okraji spoločnosti, zaťažených ešte aj v mnohých prípadoch neúmernými exekúciami, je pracovná zmluva a trvalý pracovný pomer navyše zväčša aj neprijateľný, vzhľadom na to, že by príjem pohltili splátky. Našou úlohou je aj upozorňovať na tieto skutočnosti a otvárať širšiu celospoločenskú diskusiu, ktorá by poukazovala, napríklad, aj na nutnosť zamedzenia takéhoto neúmerného zadlžovania ľudí ako aj praktickej nemožnosti sa zamestnať pre ľudí na okraji spoločnosti.. Terénna sociálna práca je  prvotný nástroj na zmierňovanie dopadov vylúčenia, ale ďalšie služby by mali na to nadväzovať či už v oblasti zamestnania, alebo aj bývania nadizajnované práve na špecifickú situáciu a postavenie ľudí na okraji spoločnosti.

Ak by ste si, za ideálnych podmienok, mohli úplne slobodne zvoliť svoj vlastný osud, ktorým smerom by ste šli?

Žil by som na rodinnej farme, vymieňal nadprodukty, spolupodieľal sa na výchove detí v komunite na miestnej škole, venoval sa umeniu, skrátka, prirodzene by som žil.

Ďakujem za rozhovor

Leave A Comment