EnglishSlovak

Prekážky procesu deinštitucionalizácie

  • Domov
  • Prekážky procesu deinštitucionalizácie
10 dec
0

Významné reformy a systémové zmeny môžu spomaliť, ohroziť alebo úplne zastaviť rôzne dôvody alebo prekážky. V tejto súvislosti zaujímavú analýzu ponúka prof. J. Kotter (uznávaná autorita v otázkach manažmentu zmien). J. Kotter konštatuje, že systémové zmeny nie sú úspešné lebo narážajú na silný odpor, ale preto, lebo sú nesprávne vedené a riadené. Uvedený autor podrobne formuluje osem dôvodov – chýb, prečo sú významné systémové zmeny v spoločnosti, či organizácii neúspešné. (KOTTER, J. P.: Vedení procesu zmeny.2015.Managemenet Press, s.r.o. Praha. 228 strán.)

V nasledujúcej časti tohto článku venujeme pozornosť týmto dôvodom, ako ich uvádza J. Kotter, v kontexte procesu zmien v sociálnych službách. Zmenám podľa uvedeného autora bráni:

1. Prílišné sebauspokojenie a pasivita alebo vyvolanie vedomia naliehavosti zmeny

Zmenám paradoxne bráni presvedčenie vedenia organizácie, že spôsob manažovania a poskytovanie sociálnych služieb je dobré a preto hlavným cieľom prevádzkovateľa je dlhodobé udržiavanie štandardnej úrovne, ojedinele vyššej úrovne služieb s dôrazom na udržiavanie prevádzkovej schopnosti organizácie. K posilneniu sebauspokojeniu často paradoxne v zariadeniach sociálnych službách s inštitucionalizovanou organizačnou kultúrou prispieva názor a postupy, ktoré predpokladajú, že zmenu je možné dosiahnuť humanizovaním podmienok služieb a zlepšením procesov manažovania, bez odstraňovania inštitucionalizácie. Prirodzene potom podnety, argumenty, návrhy, pre reformu deinštitucionalizácie narážajú na odpor a argumenty, podľa ktorých zariadenie sociálnych služieb realizuje zmeny primerane k jeho finančným možnostiam.

V praxi sa stretávame so sociálnymi pracovníkmi, ktorí pre nezáujem zamestnávateľa o zmeny v poskytovaní sociálnych služieb, ukončia pracovný pomer a niekedy znechutene odchádzajú tiež z odboru, ktorý vyštudovali. Žiaľ aj v príprave vysokoškolských absolventov sociálnej práce absentuje teoretická príprava a výcvik potrebných zručností získaných v praxi, ktoré by ich pripravili pre tímovú prácu a realizáciu zmien prechodu z inštitucionalizovaných do komunitných sociálnych služieb. V praxi sa stretávame tiež s tým, že riaditelia prevádzok sociálnych služieb v osobnom rozhovore súhlasia s nevyhnutnosťou realizácie zmien v organizácii, ktorú riadia ale dlhodobo zásadné zmeny nerealizujú. Úspešné organizácie naopak plánujú návrhy na zmeny, prenášajú výsledky výskumu a požiadavky prijímateľov sociálnych služieb do procesu vedenia a riadenia. Najčastejšou obranou a dôvodom pre sebauspokojenie sú:

a) Dlhé roky poskytujeme sociálne služby tak, ako ich poskytujeme dnes, preto nevidíme zásadné a vážne dôvody preto, aby sme to zmenili.

b) Máme aj tak ťažkú a náročnú prácu, riešime stresové situácie, nie je fér, keď máte k našej práci námietky.

c) Služby, ktoré poskytujeme sú z celospoločenského hľadiska považované za dobré.

d) Fungujeme podľa našich schválených vnútorných predpisov a nariadení a dodržiavame zákon.

e) Operatívne sa zaoberáme všetkým, čo je potrebné riešiť.

f) Keď nie sú peniaze, nie sú zmeny.

Prílišné sebauspokojenie a pasivita vedenia zariadenia o správnosti poskytovaných sociálnych služieb môže prelomiť len zvyšovanie odbornosti vedúcich pracovníkov, ďalšie vzdelávanie zamestnancov, zavedenie hodnotenia a zvyšovanie kvality sociálnych služieb, objektívne sledovanie spokojnosti či nespokojnosti prijímateľov sociálnych služieb a zvýšenie kontroly verejnosťou poskytovaných sociálnych služieb. Prílišné sebauspokojenie a arogancia je podľa J. Kottera prekážkou pre realizáciu zmien. Naopak, k podpore zmien vedie vyvolanie naliehavosti zmeny.

Vyvolanie vedomia naliehavosti zmeny

Vedomie naliehavosti zmeny, je stav, kedy vedenie a zamestnanci zariadenia sociálnych služieb nadobudli presvedčenie, že ďalšie udržiavanie existujúceho stavu nie je možné a ponúkané riešenie zmeny sa ukazuje ako jediné možné. Vedomie naliehavosti zmeny je podmienené politickými, sociálno-ekonomickými a kultúrnymi vplyvmi. Autokratické režimy majú politickú moc, ktorá im umožňuje udržiavať status quo, presviedčajú ľudí, že daný stav je taký, aký má byť a nie len to, autoritatívne režimy označujú za nepriateľa každého, kto s uvedeným konštatovaním nesúhlasí. Tá doba je už našťastie za nami.

Vedomie naliehavosti zmeny v zariadeniach sociálnych službách je historicky podmienené. Z dejín sociálnych služieb vieme, že prebiehalo etapovite v rôznom čase a v rôznych geografických podmienkach. Vyvolanie vedomia zmeny bolo spravidla vždy vyvolané objektívnym popísaním daného stavu sociálnych služieb a s ich porovnaním s odbornými štandardami a právnymi a etickými požiadavkami spojené so schopnosťou človeka klásť si otázky, pochybnosti o cieľoch, o správnosti postupov a spôsobe riešení úloh. V každej ľudskej činnosti sú otázky východiskom pre skúmanie, východiskom pre zmenu. Predpoklad, že ľudská činnosť, služba nie je relevantná so súčasným vedeckým poznaním, je tým vyšší, čím dlhšie služba stagnuje.

Vedomie naliehavosti zmeny v 20.tom storočí vyvolali správy vyšetrovateľov, ktoré boli zverejnené a upozorňovali na nepriaznivý stav v ústavoch. V jednom oficiálnom, verejne dostupnom zázname už z roku 1921 je popísaný stav poskytovania sociálnej starostlivosti nasledovne: „Klienti sú zamknutí na svojich izbách. Jeden z nich je takmer úplne nahý. Dve cely boli pre ľudí s mentálnym postihnutím obložené železom. Pre vysoký počet postihnutých osôb nemôže sa im poskytnúť taká pomoc, akú potrebujú“. (HENDERSON, CH, R. 1921. Základy sociální péče. 2. vyd. Praha. S. 267.) Kritické správy vyvolali silný ohlas vo verejnosti a vyvolali zmenu na začiatku 20.teho storočia v USA.

V Slovenskej republike roku 2003 vydal Slovenský Helsinský výbor správu o stave dodržiavania ľudských práv zariadeniach sociálnych služieb. V jednej zo správ sa píše: „V obci B. je v domove sociálnych služieb poskytovaná starostlivosť pre 120 dospelých, mentálne postihnutých mužov. Základ pre poskytovanie služieb tvoria dve budovy. Obidve budovy sú umiestnené vo svahu pod lesom, asi tri kilometre vzdialené od obce B., čo veľmi komplikuje kontakt klientov s miestnou komunitou a v zimných mesiacoch sťažuje zásobovanie. Izolovanosť DSS je aj jednou z príčin trvalého nedostatku personálu. 90% klientov je zbavená spôsobilosti na právne úkony, ale zo strany vedenia domova nie sú evidované žiadne kroky o iniciovanie znovu posúdenia spôsobilosti a prinavrátenie svojprávnosti“. (Slovenský Helsinský výbor, KRUPA, S: 2003. Monitorovacia správa o stave ľudských práv v domovoch sociálnych služieb. Bratislava)

Kritické zhodnotenie stavu v obci B. je dôvodom pre zásadnú zmenu – deinštitucionalizáciu zariadenia sociálnych služieb.

Pre vyvolanie opodstatneného vedomia naliehavosti zmeny sú významné poznatky pedagogiky oslobodenia, ktorej základom je prebudenie kritického myslenia a následnej „oslobodzujúcej praxe“ (FREIE, P.: Education for Critical Counsciousness. Seabury, New York., 1972) . Kritické myslenie a objektívne zhodnotenie stavu, úrovne služieb na začiatku a v priebehu 20. storočia bolo dôvodom postupnej humanizácie, normalizácie a transformácie sociálnych služieb. Nástrojom pre objektívne zhodnotenie stavu sociálnych služieb sú štandardy kvality v sociálnych službách, ktoré umožňujú porovnanie nastavenej normy s praxou. Je predpoklad, že objektívne hodnotenie kvality sociálnych služieb v SR, bude silným impulzom pre zmeny v praxi.

Na vyvolaní vedomia zmeny naliehavosti v sociálnych službách majú v značnej miere podiel klienti a rodiny klientov v sociálnych službách. Postoje klientov, predovšetkým so zdravotným postihnutím a ich príbuzných sa významne zmenili v druhej polovici 20.teho storočia. Osoby so zdravotným postihnutím vyvolali sociálny tlak na zmenu prístupu spoločnosti k spôsobu poskytovania sociálnych služieb a zdravotnej starostlivosti. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia osoby so zdravotným postihnutím formulovali základné požiadavky pre „nezávislý život“, ktorými sú sebaurčenie a sebaúcta, prístup k verejnému vzdelávaniu, prístup k službám a možnosť sebaobhajoby. Rodiny klientov s postihnutím postupne stále ráznejšie začali odmietať inštitucionálne sociálne služby a nastolili požiadavku zriaďovania komunitných sociálnych služieb v mieste ich bydliska.

2. Neschopnosť vytvoriť dostatočne silnú koalíciu, ktorá by zmeny presadzovala

Základnou podmienkou pre presadenie zmeny je schopnosť predkladateľov zmenu objektívne, vecne, argumentačne obhájiť. Odhodlanie jednotlivých zamestnancov, nositeľov zmien je iste potrebné ale pre realizáciu zmien je nepostačujúce. Podľa našich skúseností s procesom transformácie zariadení sociálnych služieb v Slovenskej republike, je jednou z prekážok pre presadenie zmien, osamotenosť zamestnancov. Vytváranie dostatočne silných pracovných tímov, koalícií je o to ťažšie, ak neexistujú v regióne, kraji, príklady dobrej praxe deinštitucionalizácie. Takáto situácia v zariadení sociálnych služieb vedie k dlhodobej stagnácii. Preto sú dôvody pre deinštitucionalizáciu a s tým spojené odpovede na otázky (prečo deinštitucionalizácia?) kľúčové.

3. Podcenenie sily vízie

Deinštitucionalizácia je zviazaná a podmienená silnou a zmysluplnou víziou. Kotter uvádza príklad vynikajúceho odborníka, ktorý vynaložil značné finančné prostriedky a veľa času na prípravu a vyhotovenie objemných manuálov, ktoré do detailov popisovali predstavu o procesoch riadenia, postupov, cieľov, metód, termínov. Absentovala však jasná vízia, k čomu všetka tá objemná dokumentácia smeruje. Zamestnancov tieto predpisy nezjednotili a už vôbec ich neinšpirovali k zmenám. Skôr ich to všetko viedlo k stagnácii. Základnou víziou deinštitucionalizácie sociálnych služieb je zmena, ktorá umožní prechod prijímateľov zo zariadenia z inštitucionalizovanou organizačnou štruktúrou do prostredia, ktoré umožňuje poskytovanie komunitných sociálnych služieb. Silná, jasná vízia, je taká, ktorú dokážete vysvetliť, objasniť v priebehu 5 minút. Nejasné vízie bránia zmenám v zariadení.

4. Nedostatočná komunikácia vízie

5. Dovoliť prekážkam, aby zablokovali novú vízie (zmeny)

6. Neschopnosť vytvárať krátkodobé víťazstvá

7. Príliš časté vyhlasovanie víťazstva

8. Zanedbané pevné zakotvenie zmien v organizačnej kultúre

KOTTER sa díva na problematiku realizácie zásadných zmien z opačnej strany. Podľa neho, nie sú rozsiahle zmeny samy o sebe dôvodom zlyhania ale dôvodom ich zlyhania a realizácie je spôsob, akým sú relizované.

Slavomír Krupa

 

Autor: doc. PhDr. Slavomír Krupa, PhD. expert pre sociálne služby, Rada pre poradenstvo v sociálnej práci . Vyštudoval liečebnú pedagogiku, od roku 1976 pracoval ako vychovávateľ, vedúci výchovy Do-mova sociálnych služieb (DSS) na Dúbravskej ul. v Bratislave a neskôr v pozícii riaditeľa Domova sociálnych služieb na Lipského ul., kde úzko spolupracoval s prof. Karolom Matulayom, pre-to navrhol, aby zariadenie na Lipského ulici v Bratislave nieslo jeho meno. Po ročnom pôsobení na Ministerstve práce, sociálnych vecí rodiny SR pracoval v DSS na Mokrohájskej v Bratislave. Po roku 1989 sa zaslúžil o znovuzrodenie katedier liečebnej pedagogiky a zriadenie prvej kated-ry sociálnej práce na UK v Bratislave. V roku 1991 založil vôbec prvé zariadenie chráneného bývania pre mladých ľudí s mentálnym postihnutím na Slovensku – Betánia Senec. Je jedným zo zakladateľov a riaditeľom Rady pre poradenstvo v sociálnej práci, ktorá je rešpektovaným lídrom a nositeľom transformácie a deinštitucionalizácie na Slovensku. Patrí medzi zakladateľov interdis-ciplinárneho odborného časopisu Integrácia. Táto dlhoročná prax robí zo Slavomíra Krupu špičkového odborníka pre deinštitucionalizáciu – ako v teoretickej, tak aj v praktickej rovine, s jedinečným a nasledovaniahodným prístupom ku každému človeku so zdravotným postihnutím. Svojou odbornosťou a pracovitosťou zmenil životy mnohých týchto ľudí a stal sa priekopníkom deinštitucionalizácie dávno predtým ako tento pojem vôbec vznikol.

Leave A Comment