Téme sexuality a intimity v sociálnych službách sa venujem už trinásť rokov. Vždy, keď začnem túto tému, najčastejšia odpoveď a reakcia je, že ľudia so zdravotným znevýhodnením a seniori v sociálnych službách nemajú sexuálne potreby a dokonca by sme im nemali vytvárať žiadne podmienky na nejaké vzťahy „nedajbože“ na sex.
Rád by som dal do pozornosti Ústavu slovenskej republiky a pohľad na práva ľudí:
Článok 12
1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Článok 13
1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Článok 19
1) Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Článok 21
1) Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.
Sexualita v sociálnych službách na Slovensku je obrovské tabu a má okrem zákonnej časti aj sociálno-etický rozmer. Zakrývame si pred touto témou oči a chceme aby sa problémy vyriešili nejako samé a hlavne potichu.
Sami nevieme čo tá sexualita je a myslíme si, že to je len „sex“. Nevieme, že sexualita sú dotyky, pohladenie, láska, úsmev, nahota, sexuálna orientácia,…….
Bojíme sa pomenovať to, čo je aj v našom bežnom živote mimo sociálnych služieb intímne, dotýkajúce sa našej osoby, vzťahov, viery, našich postojov, našej výchovy ale aj výchovy detí, našich rodín.
Lenže zásadný rozdiel medzi „nami“ a ľuďmi odkázaných na sociálnu službu je v tom, že náš postoj, naša sexualita je z nášho domova, bytu z nášho súkromia.
Aké súkromie má človek bývajúci na izbe s dvoma či viacerými cudzími ľuďmi v zariadení sociálnych služieb s počtom klientov 100, kde jediným miestom súkromia, ako mi tvrdia zamestnanci je spoločenská miestnosť. A to hovorím len o „súkromí“ na izbách a nie o „súkromí „ ktoré je „snímané“ kamerami na chodbách či dokonca izbách samotných ľudí.
Kde je Čl. 16 Ústavy SR?
1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Má tu človek priestor na vytváranie zmysluplných vzťahov, intimity a napĺňania sexuality bez toho aby ho niekto sledoval či kontroloval?
Má človek v sociálnej službe, kde sú len ženy alebo len muži na vytváranie zmysluplných vzťahov, intimity a napĺňania sexuálnych potrieb?
Dokonca som sa stretol s absurdným stavom, že manželia, ktorí boli obaja v zariadení, nemohli bývať spolu, lebo zariadenie bolo rozdelené na ženskú a mužskú časť.
Téma súkromia je v sociálnych službách téma sama o sebe. S pohľadu sexuality v sociálnych službách je však najťažšou témou, téma sexualita a ľudia so zdravotným znevýhodnením.
Tému ovládajú predsudky, mýty a hlavne neriešené (pri psychických znevýhodnených ľuďoch) vzdelávanie v oblasti intimity, vzťahov a sexuality už v rannom veku na školách a rodinách.
To spôsobuje, že takýto ľudia nevedia zvládať svoje prejavy sexuality. Okrem samotných prejavov sexuality dochádza aj k prejavom nenaplnenej sexuality. Obe tieto situácie môžu viesť k nekľudu alebo v hraničných situáciách, ku sebapoškodzovaniu či agresivite. Mnoho rodín takýchto detí nezvládne svoje pubertálne dieťa, hľadajú riešenie v sociálnych službách a nenachádzajú to, čo očakávajú.
Zvládanie týchto stavov v sociálnych službách je často riešené obmedzeniami alebo medikáciou. Je to vo veľa prípadoch z dôvodu nevedomosti personálu, že samotné prejavy či agresivita sú prejavmi sexuality. Personál nevie a nemá dostatok vedomostí a nástrojov na zvládanie týchto situácií.
Zariadenia nepracujú s touto témou a vo viacerých zariadeniach som sa stretol, že vedenie a zriaďovateľ o téme intimity a sexuality dokonca zakazuje hovoriť.
Aké je riešenie aby sexualita v sociálnych službách nebola témou hanby, poníženia a obmedzení? Prijať sexualitu ako súčasť nás všetkých, skutočne nás všetkých. Zbaviť sa mýtov a predsudkov. Začať pracovať, podporovať a vzdelávať ľudí, ktorí to potrebujú, ich rodičov a pracovníkov v sociálnych službách.
Autor: Mgr. Ivan Niko